Je už pár hodín po zápase a ešte stále cítim obrovské sklamanie a dokonca až vyčerpanie. Pretože byť vyčerpaný po takom zápase je asi normálne. No a sklamaný som z jednoduchého dôvodu.
Iste, aj výsledok je zlý. To sa stáva. Občas je jednoducho deň blbec a stane sa aj také niečo. Nespravodlivé, nezaslúžené. Vtedy mi to neprekáža, vtedy sklamanie neprichádza.
Ale tentokrát, v tomto zápase na pôde veľmi priemerného súpera, deň blbec podľa mňa nebol. A ani výsledok mi nepripadal nespravodlivý, či nezaslúžený. Za výsledok, za výkon a za následné sklamanie môžu len naši hráči. Svojim prístupom, svojim nasadením, svojim strachom.
Prvý polčas to ešte bolo celkom bežné, dominovali sme, jazdili, vytvárali si šancu za šancou a ak by sa na prestávku odchádzalo za stavu 0-5, nikto by nemohol povedať ani slovo. Uveril som tomu ja, uverili tomu pravdepodobne aj hráči. Lebo v druhom polčase nastúpil tím namyslených profesorov futbalu s vedomím, že nič sa predsa nemôže stať.
Prestali pracovať tak, ako sa pracovať má.
Prestali behať tak, ako sa pri hre zvanej futbal behať má.
Prestali bojovať v súbojoch, prestali rozmýšľať.
Nesústredenosť a naivita mladíkov sa nádherne previazala s nepresnou hrou starších „vodcov“ a už sa to viezlo.
Hlavy dole, ticho, plecia zvesené. FC Barcelona...
Vysvetlí mi niekto, ako môže takéto mužstvo, svetový veľkoklub, gigant z najväčších takto odovzdať opraty zápasu súperovi rangu Levante?
Ako je to možné?
To my sme bojovali o titul?
To my sme bojovali o šancu urobiť ťažkú sezónu zázračnou?
Asi ťažko. Takto sa to nerobí. Preto som sklamaný, preto som unavený, preto sa mi ani náhodou nechce písať individuálne hodnotenie hráčov. Pretože celý tím by dostal za svoj prístup najnižšiu možnú známku. Brankárom počnúc a kapitánom končiac.
Hviezdy v dresoch FC Barcelona, môžete sa hanbiť...
Mimochodom, štatistiky za druhý polčas sú doslova zarážajúce:
Peter Maďar, MEGABARCA.SK